Aj my chceme v tomto webovom priestore trošku prispieť k tomuto mesiacu. Oslovili sme niekoľko spisovateľov a postupne vám budeme prinášať rozhovory. Dnes začíname so spisovateľkou, ktorá píše pre deti. Marta Hlušíková má na svojom konte knihy ako „Kde pavúky tkajú cukrovú vatu“, „neznášam, keď ma hladkajú po hlave“, „Písmenkovo“, „Bublinkove rozprávky“, či slovenskou sekciou IBBY ocenená Najkrajšia detská kniha jesene 2011 – „Čo baby nedokážu“.
Ako vy ako autorka detských knižiek, zároveň bývalá učiteľka a žena, ktorá chodí na besedy s deťmi, vníma súčasného detského čitateľa?
Na besedách s stretávam väčšinou s deťmi, ktoré rady a veľa čítajú. No stalo sa mi aj to, že deti pokojne povedia, že ony čítať nepotrebujú. Stačí im počítač. Toto je však zrkadlom rodičov. Lebo ak deťom, ktoré čítajú, dáte nakresliť nejakú rozprávkovú postavičku, dostanete množstvo variácií – na každom obrázku sa bude odrážať čosi z osobnosti dieťaťa. Ak to dáte urobiť deťom, ktoré nečítajú, ale pozerajú filmy, dostanete rozprávkové postavičky, jednu ako druhú, odpozerané, bez toho, aby ste cítili, že pracuje detská fantázia. Rodičia tak zabíjajú v deťoch tvorivosť. Čítanie rozprávok nie je zbytočnosťou, je to vážna vec: umožňuje deťom prežiť viac životov, zažiť rôzne situácie. Vtedy sa ľudsky formujú. Všetci by sme mali bojovať o detského čitateľa.
Zaujímajú dnešné deti klasické knihy?
Isteže, majú miesto v ich živote, ale knižný trh je taký variabilný, že ak dieťa vo výbere literatúry aspoň trochu neusmerníme, riskujeme, že budú prevalcované napríklad fantasy literatúrou, ktorá je síce zaujímavá, ale nie je jediným žánrom. Dnes už píše ktokoľvek a čokoľvek, ako spoločnosť sme podľahli trhu. Ako sa v tom má detský čitateľ orientovať? Nečudujme sa, že klasika mu preteká často medzi prstami.
V knižnici to síce vonia knihami, ale voňajú knižnice deťom?
Tým deťom, ktoré do knižníc chodia, knižnice určite voňajú. Vidím, čo všetko vymýšľajú knihovníčky pre detského čitateľa. Je to skutočne obdivuhodná práca. A máme takých knižníc a takých obetavých žien (lebo v knižniciach pracujú väčšinou ženy) veľa.
Pomáhajú túto sféru zatraktívniť tzv. ebooky? Čo si myslíte o elektronických knihách?
Samozrejme, sú praktické. Nevoňajú síce, nešuštia, nemožno ich hmatom poláskať, ale majú niečo iné – môžeme ich zľahka držať v ruke, nie sú ťažké. Na cestovanie výborné. Niekedy používam elektronické knihy v škole – viac-menej z praktických dôvodov: aby som nemusela do školy vláčiť z domu haldy kníh. Nerobí to dobre mojej chrbtici.
Ktorá bola vaša prvá, a ktorá je nateraz posledná kniha?
Prvými boli Dobšinského rozprávky. Poslednou knižkou sú Zápisky mladého romanopisce od Umberta Ecca.
Zmenil sa medzitým spôsob, ako vaše knihy vznikajú?
Moje knihy vznikajú stále rovnako – najprv v hlave. A to je podstatné. Rozdiel je naozaj minimálny: kedysi som ich písala na písacom stroji, dnes si to už ani nedokážem predstaviť. Počítač je pružnejší.
Vedeli by ste siahnuť po knihe aj ak by bola v knižnom automate?
Nevidím dôvod, prečo by som nesiahla. S radosťou.
Aký žáner by to bol, a kde by mal byť podľa vás ten automat ideálne umiestnený?
Takéto knižné automaty by som privítala napríklad v školách. Kupovať knihy si dnes nemôžu dovoliť všetci – knihy sú drahé. Požičať si ich „rovno pod nosom“ by bola paráda. Neobmedzovala by som žáner. Privítala by som čo najpestrejší výber.
