Keď som sa krátko po nežnej revolúcii vybral s bicyklom do neďalekej Viedne, žasol som nad tým, aký komfort služieb majú vyznávači jednostopových bezmotorových šliapadiel v obľúbenej cyklolokalite Donauinsel. Na každom kilometri servis, otvorené zámerne v sobotu a v nedeľu až do večerných hodín. U nás sa vtedy len začalo uvažovať o tom, že by sa tu mohli začať nejaké cyklotrasy, ktoré spočívali zväčša v tom, že dopravné značenie upozornilo motoristov na fakt, že po ceste sa im môžu tu a tam motať aj cyklisti.
Prešlo dvadsať rokov a cyklisti naďalej brázdia Donauinsel. Iba tých servisov akosi ubudlo, ale len na prvý pohľad. Mnohé malé dielne nahradili predajné a iné automaty na vzduch, na cykloduše, na lepiace sady, na príslušenstvo, batérie do osvetlenia a o občerstvení, špeciálne určenom cyklistom ani nehovoriac.
V konečnom dôsledku je to pre cyklistu lacnejšie, lebo cena z automatu je zásadne nižšia, ako cena aj s pridanou prácou servisného technika. Nuž a je to maximálne pohodlné.
Slovenský cykloturista je totiž u nás v úlohe akéhosi objaviteľa neznámych území a na svoje výlety si so sebou musí voziť všetko „pre prípad“. Namiesto toho, aby ho, v civilizovanom svete, čakala bezpečná ponuka pomoci pozdĺž jeho obľúbených trás.
Takže – automaty na predaj cyklopotrieb majú u nás zelenú, akurát sa niekto z operátorov musí chytiť iniciatívy.
