V súčasnosti ešte stále viac ako 60 percent platieb sa vo svete vendingu uskutočňuje hotovostne.
Vraj ide o najlacnejší spôsob prijímania platby pre operátora zariadenia.
Tak teda nechajme bokom bezpečnosť automatov, ktorých kasičky lákajú stále a stále vandalov a zlodejov, a práve tak nechajme bokom bezpečnosť zákazníkov, ktorí sa platbami v hotovosti vystavujú riziku pouličnej lúpeže.
Aké sú náklady na prijímanie hotovosti? Že by žiadne? Na prvý pohľad áno. Nie sú mesačné poplatky za pripojenie na sieť, nie sú odvody z transakcií. Operátori vedia, že ide až o 5 až 7 percent z platieb pri bezhotovostnom systéme platieb.
Lenže, cena, hoci skrytá, je aj v prevádzke hotovostných automatov za takýto zdanlivo lacný systém platieb.
Ide o cenu práce – každý automat musí mať nejakého „pokladníka“, ktorý tržbu vyberá. Ten pokladník sa musí medzi automatmi prepravovať a vznikajú dopravné náklady. Potom sú tu odvody za jeho prácu a napokon – poplatky za odvedenie hotovostnej tržby bankám. A napokon z toho vzniká poznanie, že ide o viac ako o vyššie spomenutých 5 až 7 percent z tržieb.
Takže, ak sa vrátime k údaju, ktorý tvrdí, že ešte asi 60 percent automatov pracuje na báze hotovostného styku, potom môžeme smelo konštatovať, že až dve tretiny vendingových operátorov môžu významne znížiť náklady na prevádzku svojich automatov zavedením novších platobných technológií. A hoci sú to možno „iba“ 3 až 4 percentá v prospech operátora, nech si každý zráta, či je sem naozaj vhodné slovíčko „iba“.
